Je ťa nepustiť v pokušeniach
a počkať, kým budeš prvá.
Je prameň vlasov na mojej brade,
nechaný len tak, miesiť bunky.
Je nezbaviť sa listov čo ti píšem
na úhľadnú kopu tvojich stehien.
Je nežmurknúť a uprene pozerať.
Bez nádychu sa to znova naučiť.
Je víno v mojej ruke, čo padá na obeť
jesenným lúčom tvojej jari.
Je trvalý stav, ktorý neuhne,
ani po veľkom tresku.
Viac na: https://www.facebook.com/spisovatelodvsadial/?fref=ts
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
