Dlžím ostatky svojmu životu,
pokory sa asi aj tak nedočkám
a načo by som aj?
Čakal.
Pocity prehrmia
a privinú sa ďalšie
iba tvoja tvár sa nezmení.
Ušúľam si cigaretu,
vytrhnem stoličku panoptiku
a zasadím ju bližšie k okraju.
Je to večná kvadratúra kruhu,
spomedzi ktorých vyberám
naslineným prstom.
Na veky vekov, ámen.
Alebo nejako tak...
Na vyššie božstvá som nedozrel.
Trasiem sa od svetla
a nikomu nič nedlžím,
ani vy mne nie.
Prepáleným záclonám
nepomôže žiaden prací prášok,
všetok výjde navnivoč.
Prehltám kyslé sliny
do usadením vo mne,
ktoré klíčia a derú sa na povrch.
Do slov.
Pripíjam na ďalšie dejstvo,
myšlienkového labyrintu
otlačeného na starej kazete.
Dnes možno zaprší
a možno zasneží,
pokúsim sa to stihnúť.
Moja facebooková stránka, kde zvyčajne dodávam aj pokec k básni a tak: https://www.facebook.com/spisovatelodvsadial/?fref=ts
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
