Zas ona

Autor: Denis Jacko | 11.11.2015 o 12:35 | Karma článku: 4,59 | Prečítané:  240x

Druhé pokračovanie k poviedke "Eva", ktorú som tu umiestnil pred pár dňami. Čaká Vás ešte jedno pokračovanie, tzv. veľké finále. Dúfam, že spolu vydržíme až do konca. :)

Za oknom letmo ťukajú dažďové kvapky. Budím sa s nepríčetným výrazom na tvári. Počujem Smoke on the Water od Deep purple, to mi len zvoní mobil. Za normálnych okolností by som ho vypol, no cítil som, že toto nie je normálna okolnosť a ja som nebol normálny už vôbec. Natiahol som sa za nočným stolíkom a končekmi prstov nahmatal mobil. „Ahoj nespi!“ Môj žalúdok urobil salto, čo žalúdok, skoro som ho spravil celým svojim bytím. Ten hlas na druhej strane som poznal, tak dokonale ako číslo topánok. „Ehmm, nespím.“ „Ale spíš, poznám ťa!“ Zaznela odpoveď, ktorá akoby vychádzala z úst potretými medom. Znova ma zachvátila triaška. Ona? Teraz? Po tom všetkom? Prečo? Nastalo mŕtve ticho, ktoré prerušoval, len hukot chladničky z vedľajšej miestnosti. Ten hlas sa ozval znova, takže sa mi to určite nezdalo. „Nemlč ako ryba a skús povedať niečo pekné, veď z toho žiješ.“  „Eva, si to ty?“ Stále som neveril realite, aj keď ma kopala priamo do zadku. „Čakal si niekoho iného, kto by spĺňal tvoje predstavy?“ V mozgu sa mi spustil vír, zrazu som pociťoval, akoby to bolo len včera. Šesťdesiat štyri dní plných tej najväčšej agónie a prázdnych fliaš vôbec, akoby som ju tým chcel privolať. Všetko to bolo márne. Každý deň som sa vracal domov nad ránom s ešte viac vyprahnutým vnútrom ako pár hodín predtým. „Nie, nie, teba som čakal priveľmi dlho, až tak, že sa ročné obdobie prehuplo do ďalšieho.“  „Prečo teraz?“ „Odkiaľ máš moje číslo?“ „Čo sa stalo v ten večer?“ Chrlil som a chrlil, jednu otázku za druhou. „Psst, pomaly, upokoj sa.“ Tak ona sa doslova vyparí na dva mesiace a teraz mi vraví aby som sa upokojil?! Skôr ako som sa stihol znovu ozvať, prerušila môj myšlienkový hnev. „Všetko sa dozvieš v pravý čas.“ „Pravý čas dávno prešiel, teraz je len nečas Eva!“ „Prepáč, nechcela som ťa rozrušiť.“ Povedala rezignovane, až ma to prekvapilo. „Nerozrušila si ma.“ Hneď nato som si dal pomyselnú facku a pokračoval. „Vlastne rozrušila, ale to je v poriadku.“ Snažil som sa zachrániť situáciu. „Si taký zlatý, keď sa snažíš, čakaj na môj ďalší telefonát, ozvem sa ti poobede, keď budeš viac schopnejší vstrebávať realitu.“ Hneď nato položila. Ostal som vykoľajený, ako ten najväčší rušeň, ktorý skonštruovali tie najväčšie hlavy na svete. Vydýchol som nahromadený vzduch z pľúc a vyvalil sa z postele. Prefackal som sa, tento krát naozaj. Nepomohlo. Myseľ mi pracovala na plné obrátky a snažil som sa vstrebať nie len tento telefonát, ale aj udalosti z pred dvoch mesiacov. Dobre, všetko poporiadku, najprv sprcha.

Cestou som zakopol o prázdnu fľašu od piva z predchádzajúceho večera a zaklial na celý byt, až sa steny otriasali v základoch. Toto mi ešte chýbalo, ďalšia sťažnosť od susedov, že takto hučím od rána. Potom som si uvedomil, že všetci sú v práci, pretože je streda. Len ja som nechodil do práce, tá bola pre mňa zbytočná. Ledva som si vystačil s tým čo som mal, oni si nevystačia ani s tými platmi po dvanásť a osem hodinových šichtách, tak kto bol na tom horšie? Pustil som si letnú vodu a v tom mi napadlo, že som zabudol postaviť vodu na čaj. Už dlhú dobu som pil ráno zelený čaj namiesto kávy, alebo piva. Cítil som zadosťučinenie k svojmu telu, keď ho stále tak trestám. Mäso som tiež nevidel už pár mesiacov, nie preto, lebo som mal prachy len na chlast a cigarety, skôr preto, že mi jednoducho prestalo chutiť. Tu som dospel k úplnému šialenstvu, už som o ňom nie len písal, ale ho žil, no čo sa sťažujem, veď presne toto som chcel. Naplnil som kanvicu a zapol ju. Zo všetkých moderných prístrojov je tento, ten najužitočnejší. Pomalým krokom som sa vydal do sprchy a vykonal to, čo som mal. Prebrala ma. Cítil som sa znovu zrodený. Zalial som si čaj, skontroloval emaily a čakal a čakal. Na jedlo som nepomyslel. Bola už jedna po obede a telefón stále mlčal. No nič, predsa to bola len predstava a moja najživšia halucinácia. Obliekol som sa a vybral do môjho obľúbeného baru v meste.

Bol prázdny ako už dávno nie. Barman ma videl už z diaľky, začal mi čapovať pivo do krígľa s úsmevom. Šťastný hajzlík. Bez okolkov som mu vyrozprával udalosti z dnešného rána. Posmeľoval ma vetami, ako z knihy o ľahkej ezoterike, no mal pravdu. Načo si lámať hlavu nad niečím, čo možno, ani nebolo a nebude. To nebude vo mne najviac rezonovalo. Sedel som pri jednom pive vyše pol hodinu. Prvýkrát som ho s nechuťou vypil a prázdny pohár položil na bar. Zaplatil som. Všimol som si jeho bezradný pohľad. Chudák, sprznil som mu deň, ale na druhej strane ma tešilo, že aspoň niekto, to so mnou myslel dobre.

Prišiel som pred byt , strčil kľúč do opotrebovaného zámku, vstúpil dnu a zamkol za sebou. Zrazu som pocítil úľavu. Úľavu z vedomia, že predsa mi až tak nehrabe a všetko je nakoniec v poriadku. Ručičky na nástenných hodinách ukazovali niečo po tretej a stále nič. Žiaden telefonát sa nekonal. Jasne, mohol som spomenúť päťsto eur, hneď mi aj zvonil mobil v ktorom rezonoval ten sladký hlas. „Nemám rada, keď sedíš s kyslím výrazom pri pive.“ Zatajil som dych, bol som si dokonale istý, že v bare nikto nebol. „Ako o tom vieš?“ „Už si zabudol, že o tebe viem všetko?“ „Nikto nemôže vedieť o tom druhom všetko, ani on sám.“ „Dobre, ako povieš.“ Zahrala sa na urazenú, vzápätí dodala: „Okolo piatej ťa čakám presne na tom istom mieste, kde sme sa zoznámili“ a znovu mi nedala ani dopovedať a položila. O čo tej ženskej ide? Chce ma rozobrať na častice? Nie, ďakujem, na to si postačím dokonale sám. Ešte pár minút som sedel na posteli bez pohnutia, skoro bez dychu a zaryto trucoval. Nakoniec vo mne zvíťazila zvedavosť, veď kto to tak nemá?

Po ceste do baru som si znovu opakoval všetko čo sa týkalo nás dvoch. Potajme som dúfal, že tam nebude a vážne to všetko je len jeden veľký podfuk. Zaprisahával som sa, že ak to tak je, tak okamžite vyhľadám odbornú pomoc. Vstúpil som dnu, sedela tam. Presne na tom istom mieste ako pred dvomi mesiacmi, akoby sa odvtedy nič nezmenilo, akoby sa zastavil čas, akoby tam sedela celú tú dobu a čakala. Telo mi zalialo príjemné teplo a pocit naplnenia. Takýto stav som doteraz zažil, len málokedy a zvyčajne to nebolo v stave úplnej triezvosti. Nohy sa mi hýbali samé, niesli ten ostatok na ktorom boli nabodnuté. Vyzerala ešte lepšie ako vtedy. Žiarila tak, že priam to vyžarovala do ovzdušia. Tento krát na sebe nemala bodkované šaty. Mala obyčajné biele tričko, modré jeansy a na nohách platené tenisky. Vlasy mala zopnuté dohora nejakou sponkou. Obraz dokonalej ženy v mojom podaní. Prešli mnou zimomriavky, tie vedela vyčariť len ona. Prstom som jej pokynul nech počká. Dnes mi už neujdeš! Vykrikoval som si v duchu a s malým úškrnom šiel k baru. „Niečo si zabudol?“ „Človek v kuse zabúda.“ „Hoď mi sem dva zelené čaje prosím ťa.“ Zas na mňa pozrel tým pohľadom. Nemusel som byť odborník na neverbálnu komunikáciu, aby som odtušil jeho význam.  „A máme to tu zas,“ zamrmlal. „Čo ako tu máš zas?“ „Tak buď sa chceš brutálne nadopovať, aby si bol večer svieži na bohvie čo, alebo...“ „Alebo čo?!“ Skočil som mu do reči. Nenechal sa vyprovokovať a smelo pokračoval v úvahe. „Alebo ti zas preplo.“ „Ty si buď vážne slepý, alebo ja som vážne mimo.“ Pousmial sa, odpoveď mu bola jasná. „Pozri sa poriadne tam,“ prstom som mu naznačil smer. Hlasno si odfúkol. „Tebe už vážne jebe, ukazuješ na prázdne miesto, kamsi do vzduchu, kde nikto nie je.“ „Hovno, sedí tam tá ryšavka, Eva!“ Vedel, že nemá zmysel sa so mnou ďalej baviť na túto tému, očividne som tam videl niekoho, kto tam vôbec nebol a ešte som sa z toho tešil. Myslím, že si povedal, že mi dopraje trochu radosti, najmä po tom ráne a nechal ma tak. Na pult vyložil dva čaje a venoval sa ďalšej práci, akoby som tam už ani ja nebol. Zagánil som naňho, vzal obe tácky a šiel k Eve. „Ahoj, ako sa máš?“ „Ahoj, ako sa máš?“ „Toto sa vraví niekomu po tom všetkom?!“ Zamrzol jej úsmev, bol som mierne vytočený z toho čo mi povedala, ale veď čo čakala, že s úsmevom si k nej sadnem a budem sa tváriť, že sa nič nestalo? „Dobre, vidím, že s tebou nebude reč, pokiaľ ti to všetko nevysvetlím.“ „Som potešený, že to chápeš.“ „Odpovedať na tvoje otázky z rána bude trochu ťažké, no pokúsim sa ti ich všetky vyložiť čo najzrozumiteľnejšie.“ Kebyže som nebol z tej bytosti úplne paf,
v momente by som sa postavil a šiel preč. No nie, ja som musel naraziť na niekoho ako je ona. Tak mi treba. „Prosím ťa, prestaň s tými rečami a hovor na rovinu, celú dobu na to myslím.“ Vystrelil som to zo seba s o čosi tvrdším podtónom ako som pôvodne chcel. Nemal som čas riešiť aj to, celý napätý som čakal, kým sa pustí do rozprávania. „V prvom rade, čo sa stalo v ten večer.“ Spravila pauzu, asi ju bavil pohľad na moju úbohosť. Pozrela mi do očí, ja do jej takisto a pokračovala. „Ten večer bol nezabudnuteľný, to spojenie, ta konverzácia a to všetko, bolo to pre mňa, akoby som sa znovu zrodila.“ Áno, teraz na mňa vytiahni aj ty jemnú ezoteriku, alebo nejakú žbrndu od Evity a vážne ťa už niekam pošlem. „No, ak si dobre pamätám, to ty si sa nevrátil, ale radšej šiel domov.“ Nestihla poriadne dopovedať, už som jej skočil do reči. „Bol som nejako mimo, neviem čo ma pomútilo, že som sa zachoval ako som sa zachoval, veľmi ma to mrzelo a aj mrzí.“ „To nevadí, nemôžeš očakávať, že veci a ľudia budú vždy na rovnakom mieste ako si ich zanechal.“ „Veď si spomeň na našu debatu o fikcii a realite.“ O čom to točí? Chce ma takto naťahovať celý večer? „Čo to ma s tým spoločné?“ „Všetko so všetkým súvisí, len ten súvis nám niekedy uniká.“ „Uniká nám jedine tak čas, ktorý otravujeme svojim bytím.“ Zatvárila sa akoby som ju urazil ako nik. „Mysli si čo chceš, nebudem ťa presviedčať o realite, jediná je tá, ktorú žiješ.“ Preložila si nohu cez nohu. „Čo tak zopakovať vtedajší večer a na všetko zabudnúť?“ Šľahali vo mne plamene, priamo vyslané tým najvyšším zlom, alebo dobrom? Zasmiala sa a zapýrila zároveň. Takýto súzvuk prídavných mien som v živote nevidel. Vedel som, že ona je tá pravá, ktorá bude navždy a večná. Večná ako sviece, horiace večným plameňom. „Nehovor tu o ostatnom dni, radšej buď taký, ako si naozaj, vždy vecný a reálny, ako všetko čo si napísal.“ „Dobre dievča, poďme sa večne zvečniť.“ Zazerala na mňa, ako na mladého adolescenta, ktorý nepochopil svet a dianie okolo neho. Nakoniec pochopila, že som tým myslel, len selfie. Vyzerala na nej božsky, tak ako vždy doteraz. „Vypadnime odtiaľ, je to tu mŕtve.“ Pritom ako mi to vravela sa pohrávala s vlasmi a ja som bol zas úplne mimo. Dnes mi určite neutečieš, strážim si ťa,
ako strážny pes. Zaspievala mi myseľ. Postavila sa. Hneď som opätoval jej výzvu. Podišiel som k baru a zaplatil. Barman len krútil hlavou. Podišiel som k nej a ona sa bez rečí vybrala k východu.

Hnala sa tak, že mala predo mnou zopár krokov náskok. Dychčal som a ledva lapal po dychu. Nevládal som, veď ona nechodí, ona sa vznáša! Prešla cez prechod pre chodcov, ani sa za mnou neobzrela. Prešiel kamión, z druhej strany mi zamávala. Za ním prešiel ďalší, čakal som a čakal, zas ako vtedy pred dvomi mesiacmi. Upútal ma vták na oblohe a keď som pozrel znovu na druhú stranu, presne na ňu, už tam nestála, akoby sa rozplynula. Ostal len prázdny priestor a miesto na ktorom stála. Zas jej nebolo a vytratila sa ako hmla. Rýchlym krokom som prešiel cez prechod a obzeral sa do všetkých svetových strán. Márne. Znova bola preč a s ňou všetka moja nádej a ďalšia motivácia k novým nádychom. Eva, znova si mi unikla. Presviedčal som sa ako každý večer, pri každej, že to bol, len ďalší omyl, ale ona bola večná. Večná ako olympijsky oheň, ktorý som tak rád spomínal. Eva zas si preč, tento krát bez tých dobrých vecí. Neostalo po tebe nič, len prázdne vnútro a ďalšie myšlienky. Kde si? Kto si? Stále neviem. Dúfam, že sa to raz dozviem. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

AUTO

Výrobu jediného osemvalca v histórii Škody stopla kríza

Škoda vyrobila len 49 kusov modelu 860.


Už ste čítali?